Heroes of Olympus: Jordan Tudor

https://olympians-rp.blogspot.cz/2018/02/jordan-tudor.html

Jordan na prvý pohľad pôsobí ako typická stredoškolská hviezda z nejakého hlúpeho tínedžerského seriálu, kde najväčšou zápletkou je asi milostný trojuholník...nanešťastie Čo však už za šťastie možno považovať, je fakt, že od prvého dojmu, ktorý vytvára, nemôže byť v skutočnosti odlišnejší. Za všetko môžu tie dobré gény! Jordan je vysoký približne 173 centimetrov a váži niečo okolo 74 kilogramov, z čoho asi najviac váhy na jeho atletickej postave zaberá výrazné svalstvo čoby jasný výsledok posilňovania na strednej škole a neskôr aj tréningov priamu tu v Tábore. Musel si predsa tú hyperaktivitu niekde vybiť! Taktiež je aj celkom ohybný, za čo vďačí svojmu krátkemu venovaniu sa tancu. Podlhovastej tváry princa z rozprávok dominujú hlavne dlhšie blond vlasy, večne strapaté a neupravené akoby práve vstal z postele...čo je vlastne v aspoň 45% prípadov aj pravda. Ako syn boha spánku toho totiž naspí až neskutočne veľa, čím má v konečne dôsledku tej energie ešte viac. Práve vlasy sú tou dominantou jeho hlavy ďaleko viac ako napríklad oči – tmavomodrý až sivý dodatok po mame, ktorým pozorne sleduje svet okolo seba v očakávaní príšery vybiehajúcej spoza rohu. Presne medzi ne padá smerom dole malý okrúhly noštek, pod ním sa nachádzajú ružové pery dookola obrastené niekoľkodenným strniskom. Necháva si ho zámerne, aby pôsobil dospelejšie a teda aj autoritatívnejšie. Čo sa týka jeho šatníka, sotva by ste medzi polokrvnými našli majiteľa ešte jednoduchšieho než aký vlastní práve Jordan. Nájdu sa v ňom najmä rifle (a na horké táborové dni aj kraťasy), trička s dlhým i krátkym rukávom a hromada mikín a flanelových košieľ. Tomuto všetkému dominujú tri základné farby: biela, sivá a modrá. Sotva by ste našli aj iné...jedine tak na károvanom spodnom prádle ale z celkom diskrétnym dôvodov to nemusíme započítať.

Jordan je strašne jednoduchá povaha, žiadny klišé labyrint emócií a utajovaných osobností, kdeže, žiadna komplikovanosť, iba otvorená kniha charakteristická svojou povahou presne tak ako každý iný smrteľník...alebo aj poloboh. Má celú hromadu charakterových čŕt, no pravdepodobne stačí spomenú len niektoré z nich ako napríklad to, že je celkom introvertný. Neotvára sa príliš okolitému svetu a viac je obrátený do seba, svojich myšlienok a problémov. Komunikácia sním občas trochu viazne a potrebuje popostrčiť, aby si rozviazal uzol na jazyku. To isté platí aj o jeho prítomnosti v spoločnosti – niekedy je preňho ťažké cítiť sa dobre v spoločnosti druhých, hold má svoj priestor, ktorý chráni ako oko v hlave, a keď naňho pozerá priveľa párov očí, je to ako priamy útok na tejto priestor, je nútený sa stiahnuť, čo sa u Jordana prejavuje trémou. Asi to je dôvod, prečo nikdy príliš nebol na prezentácie a recitácie, a prečo má ako zbraň najradšej oštep – nikto nemá príležitosť dostať sa ku nemu dostatočne blízko. Vzhľadom na takúto osobnosť cudzích s najväčšou pravdepodobnosťou prekvapí jeho nezištná ochota pomôcť im napriek tomu, že ich nejak osobne nepozná. V Tábore to zrejme robí v mene „kolektívnej súdržnosti“ a podobných skautských záležitostí, no už párkrát sa mu tento spôsob vyplatil a ukázalo sa, že je to celkom produktívna metóda, a preto v nej i naďalej pokračuje. Nezáleží na tom, o čo presne ide: či o zber jahôd, čistenie zbraní, výpomoc s pegasmi, maľovanie opadnutej omietky alebo niečo tomu podobné, vždy si veselo urobí svoje, hold pracovanie ho ako jedného z mála mladých skutočne baví, a ak sa naskytne príležitosť a čas, nezaváha a ponúkne pomocnú ruku druhému. Takéto veci berie ako samozrejmosť (a presne tak aj iní, čím ho v konečnom dôsledku pekne zneužívajú), ale nájdu sa jedinci, ktorí mu to vrátia a uľahčia od povinností a hoci by šlo aj o drobné gesto, Jordan má dobrú pamäť a zapamätá si to. Možnože takáto nápomocnosť nie je práve najlepšia vlastnosť, ale Jordan je dosť dôverčivý mladík, ľahko sa nahnevá a ešte rýchlejšie upokojí, a tak je jeho najväčším prejavom hnevu či znechutenia drobnosť menom averzia. Tá sa totiž udrží na ňom omnoho dlhšie. Ako ďalší jeho charakterový rys možno spomenúť ako-také organizačné schopnosti. Určite sa z neho nebude generál, avšak vedúcim Hypnovho zrubu sa nestal kvôli peknému úsmevu, všakže? Jordan nikdy nemal veľa koníčkov a odkedy je v Tábore polokrvných, ich nízke množstvo ešte viac pokleslo. Dnes už medzi ne možno zaradiť len aktivity ako spánok, trénovanie, tanec, opekanie špekačiek a podobné drobnosti...a i tak sa tam človek nenudí!

Jordanova história nie je niečo, čím sa trebalo nejak do hĺbky zaoberať. Nikdy nežil zaujímavým životom a napriek odhaleniu istých skutočností o svojom pôvode je to stále tá istá pesnička – iba trochu pozmenila melódiu v pozadí. Narodil sa 18. mája 1994 v americkom meste Wintry Town, jednej z metropol štátu Kentucky orientovanej na baníctvo, kde jeho mama žila v jednom z tých malých, nie príliš drahých bytov pre rodiny, ktoré sa ocitli v značnej finančnej tiaži. On, ako dieťa už od mala trpiace viacerými poruchami správania i pozornosti, jej to vôbec neuľahčoval a s jej drobným platom čašníčky mohli byť šťastní, že si môžu dovoliť aspoň takéto bývanie. Niekedy tak vraj ale nežila, mala sa dobre a bola po finančnej stránke viac než len zabezpečená, ibaže jej drahý exmanžel ju obral aj o posledný dolár a ponožky, až si musela nájsť tú zle platenú prácu a nie, Jordan nebol jeho synom – jeho otec bol vraj krátka známosť a mama sa nikdy netajila tým, že bol neplánovaným dieťaťom, ktoré prišlo na svet takpovediac omylom. No keď už bol na svete, materská láska zvíťazila nad zlými predtuchami o budúcnosti pred nimi. Chlapec rástol ako z vody a úmerne s tým sa zhoršovali aj jeho problémy – nedokázal prečítať jedinú súvislú vetu, neustále musel niečo robiť, čo sa prejavovalo najmä na hodinách, kde nedokázal obsedieť, a tak čokoľvek vyvádzal dovtedy, kým neskončil po škole, no ani takéto tresty to nevyriešilo a napokon ho preložili do školy pre problémové deti. Pomohlo to? Ani náhodou! Všetko sa ešte zhoršilo najmä preto, že si v nových priestoroch nedokázal nájsť skutočných priateľov a ako jedináčik nenašiel veľa pochopenia ani doma, pretože už od malého dieťaťa sa Jordan musel starať o seba sám, koniec koncov, jeho mama trávila väčšinu dňa alebo noci (alebo dňa i noci) v práci a vracala sa tak unavená, že by bolo od neho pekne bezcitné ju žiadať o čosi viac ako podpísanie známok. Avšak i naňho sa šťastie raz usmialo a našiel na škole niekoho, s kým dokázal vychádzať: bol to o pár rokov starší, taktiež beznádejný prípad menom John. Prejavoval o Jordana veľký záujem a často mu hovoril rôzne historky z jeho života, no popravde zneli príliš fantasticky, aby boli skutočné, a tak ich mladý Tudor bral vždy s rezervou, hoci si želal, aby to bola skutočnosť – potom by totiž svet, v ktorom žili, nemusel byť tak zúfalý. Žiaľ, to najhoršie ešte malo prísť a stalo sa tak v momente, keď dokončili základnú školu a mali nastúpiť na strednú – kým sa totiž Jordan stále motal len okolo Wintry Town, John odišiel študovať na druhý koniec štátu a tým prišiel o jediného priateľa, ktorého za posledné roky mal, no dostal od neho zopár dobrých rád, ako ovládnuť tú hyperaktivitu, čo ním kmásala tak, že ho to privádzalo do šialenstva. Vtedy začal Jordan aktívne posilňovať a zohnal si dobre platenú brigádu a za peniaze z nej si zaplatil kurz tanca čoby dobrého útlmovateľa nadmernej hladiny energie v jeho tele. Všetko sa mu však obrátilo hore nohami, keď mal 17 rokov. Vtedy sa totiž na škole uskutočňovala nejaká športová súťaž a prišli aj študenti z inej školy a Jordanovi sa na nich okamžite niečo nepozdávalo, ale vyhlásiť nahlas, že tie slintajúce kopy svalov majú iba jedno oko uprostred čela, by sa rovnalo priamej linke do blázinca, a tak bol ticho. Oľutoval to vo chvíli, kedy po ňom vyrazili a pokúsili sa ho zožrať, čo by sa im aj bolo podarilo, keby ho nezachránil vysoký kozel s tvárou starého známeho kamaráta. John nikdy nepatril k práve empatickým typom ľudí, a tak, úplne ignorujúc jeho prvotný i druhotný šok ho vzal do auta a odviezol do Tábora polokrvných, kde sa Jordan Tudor dozvedel, že je poloboh. Či sa mu to páčilo alebo nie (skôr ale áno), musel tu zostať, pokiaľ sa situácia trochu neupokojí a za tú dobu sa tam celkom zabýval, až sa mu zle vracalo späť domov. Od mami si však vymohol priznanie a napokon sa s ňou dohodol, že bude pol roka tráviť v škole a pol roka v tábore. Takto fungoval dobré tri roky, ale len čo prehupol cez dvadsiatku, začal túto dohodu čoraz jasnejšie porušovať a teraz je to už vyše roka, čo bol naposledy doma. Tábor polokrvných sa stal jeho domovom, kde každý relatívne chápe jeho problémy a nie je za ne nejakým spôsobom diskriminovaný, čo je príjemná zmena oproti tomu, čo zažíval v Kentucky.